Ukrajinec YAROSLAV HABAR sa narodil 20. októbra 1994 a jeho futbalová cesta nie je štandardná. Ako dieťa totiž nepôsobil v žiadnom klube, ale výkonnostne sa venoval džudu. Stále ho to však ťahalo k futbalu, s kamarátmi vytvorili amatérsky tím, ktorý hrával amatérske turnaje i súťaž v kyjevskej oblasti. Na Slovensko sa presunul v roku 2021, keď dostal ponuku pracovať v tatranskej reštaurácii a zároveň hrávať z 1.MFK Kežmarok. Na jeseň 2023 bol na prelome základnej zostavy a lavičky. Zvyčajne nastupuje na ľavom bekovi alebo na krídle.
Otec ma brával na futbal ešte na starý kyjevský štadión NSK Olimpijskyj, kam sa zmestilo vyše stotisíc fanúšikov. Z televízie si spomínam na svetový šampionát 2006, kedy Ukrajina porazila Švajčiarsko na penalty a prebojovala sa do štvrťfinále. Tam sme však podľahli neskorším majstrom z Talianska. Túto cestu národného tímu sme s otcom pozorne sledovali a výskali od šťastia po góloch a víťazstvách. Vtedy tam bolo mnoho hviezd ukrajinského futbalu ako Ševčenko či Rebrov.
Keď som mal osem rokov, otec ma prihlásil na džudo napriek tomu, že ja som chcel ísť na futbal. Chcel, aby zo mňa vyrástol silný chlap, ktorý sa dokáže ubrániť. Mňa to však stále ťahalo za futbalom, ktorý sme hrávali v škole na školských turnajoch a po škole zase s bratom proti starším chlapcom. Popri tom som 13 rokov robil džudo, v ktorom som získal hnedý pás. Mamka stále dohovárala otcovi, aby ma dal na futbal, že to chcem robiť, ale u nás v rodine to bolo tak, že ak otec povedal nie, tak to platilo.
Keď som mal asi 14 rokov, už som hrával s takým amatérskym tímom AFC Harmata turnaje rámci kyjevského regiónu. Takže nechodil som do žiadneho klubu a všetko futbalové som sa učil sám. To sme tak s kamarátmi išli na jeden turnaj, na druhý a vyhrali sme ich. Neboli to však mládežnícke turnaje, ale hrali tam aj dospelí. Napriek svojmu veku som nosil aj kapitánsku pásku a patril k tým lepším. Stále som sa však venoval džudu, v ktorom som mal slušnú perspektívu, no pri futbale som si zlomil kľúčnu kosť a v 18 rokoch som skončil s džudom. S futbalovým tímom sme naďalej hrávali finančne dotované turnaje a pôsobili sme aj v kyjevskej oblastnej súťaži. Tam však už boli oveľa lepšie tímy s lepším finančným zázemím, takže sme tam nedosahovali až také dobré výsledky.
V roku 2021 ma sem zavolal jeden bývalý kamarát, ktorý pôsobil v Kežmarku. Bolo ťažké odísť od rodiny, ale hovoril som si, že to nie je tak ďaleko. Veď letecky trvá cesta Bratislava – Kyjev hodinku, no myslel som si, že to tak bude… Ponúkli mi prácu v Ponderosse s možnosťou hrania futbalu, tak som sem v októbri prišiel a hneď prvý deň sme mali aj tréning. Cítil som sa tu dobre, ale vôbec som nevedel jazyk. Keď človek príde do cudziny, vždy to na začiatku býva náročné. Postupne som sa však aklimatizoval, viac som začal hovoriť s chalanmi a celkovo som spoznával prostredie. Naše jazyky sú podobné, tak aspoň niečo sa dalo porozumieť, takže pri futbale to nebol problém.
Hrávali sme IV. ligu po ktorej prišla reorganizácia. Spomínam si aj na svoj prvý zápas v Soli, kde sme síce prehrali, ale pre mňa to bola prvá skúsenosť so slovenským futbalom. Mojím najväčším úspechom v Kežmarku je teda minuloročné prvé miesto v V. lige, ktorým sme si zabezpečili postup. V rámci Slovenského pohára som si navyše s Kežmarkom zahral proti tímom ako Košice, Skalica či Banská Bystrica. Sú to už však iní súperi, ale prvýkrát v živote som si zahral proti ligovým tímom. Absolvovali sme aj jedno televízne stretnutie proti Svitu. Vtedy som poslal link bratovi, ktorý si to spolu s otcom pozrel. Sedeli spolu, dali si pivko a pozerali sa na náš futbalový zápas, čo tiež bolo pre mňa veľmi pekné.
Kvalita je v Kežmarku veľmi dobrá, takže určite môžeme postúpiť aj vyššie. Dôležité však je, aby sme si na ihrisku nevyčítali, keď niekto urobí chybu. To sa totiž stáva, a keď sa to stane, treba na to hneď zabudnúť a ísť ďalej. Urobím všetko preto, aby sme postúpili do III. ligy. Základom toho je však zvíťaziť vo všetkých stretnutiach, ktoré máme pred sebou. Potom to bude závisieť od toho, ako budú naši konkurenti strácať. My sa musíme pozerať na seba. S takýmto tímom tú IV. ligu v najbližších sezónach vyhráme na sto percent.
Samozrejme, že chcem hrávať a nesedieť na lavičke. Avšak je to náročné s tréningami, keď v práci máme sezónu. Býva štandardom, že tréner nasadzuje tých, ktorí majú lepšiu tréningovú dochádzku. Dobre teda viem, že to závisí odo mňa. Pokiaľ budem trénovať viac, potom dostanem od trénera viac šancí.
V minulosti som nehral ľavého obrancu, ale skôr krídlo, prípadne hrotového útočníka. Vtedy som však bol mladší, tak ma to viac ťahalo do ofenzívy. Teraz sa mi post ľavého obrancu zapáčil. Viem, ako hrajú chalani a rozumieme si.
Počas môjho futbalového života som si rovnakú kľúčnu kosť zlomil dvakrát a mal som aj zlomenú nohu. Keď som si zlomil tú kľúčnu kosť, nemohol som nič robiť a štyri mesiace som bol bez futbalu. Vtedy som už veľmi chcel hrať a trénovať, chýbalo mi to, pretože šport je pre mňa všetko.
Aktuálne sa mi najviac páči anglická liga a tímy ako Arsenal či Manchester City, v Chelsea síce hráva Mudryk, ale ten klub nemám rád. Obdivujem aj španielsku Gironu, ktorá sa v minulej sezóne zachraňovala, no teraz hrá o čelo tabuľky. Pozeral som aj zopár zápasov a hrajú skoro takú tiki-taku, ktorú kedysi predvádzala Barcelona. Z hráčov nemám taký idol, ale páčia sa mi naši Ukrajinci. Zinčenko v Arsenale a Mykolenko v Evertone navyše hrávajú ľavých obrancov. Takže pozorujem ich hru, aby som sa niečo priučil. Náš národný tím teraz čaká baráž s Bosnou a Hercegovinou o účasť na majstrovstvách Európy. Ak postúpime, budeme hrať v skupine so Slovenskom. Už som chalanov podpichoval, že nebudeme ľahkým súperom a Ukrajina vyhrá 3:0. Pokiaľ by sme postúpili, určite sa chcem ísť pozrieť do Nemecka.
Naučiť sa po slovensky bolo celkom jednoduché, pretože tu komunikujem v podstate iba so Slovákmi, takže som sa musel naučiť. Nebudem predsa so Slovákmi hovoriť po anglicky. Chalani v kabíne i v práci mi s tým pomáhali. Jasné, nie je to dokonalé, ale dorozumiem sa. Vyštudoval som ekonomiku na vysokej škole v Kyjeve. Pracujem ako kuchár v reštaurácii v Tatranskej Lomnici.
Už vyše roka mám priateľku, s ktorou už plánujeme spoločné bývanie, a potom prídu na rad otázky o rodine a deťoch. Máme však jeden taký rozdiel, pretože ona nerada leží doma pri filmoch. Naopak, ja to zbožňujem, pretože v práci stále stojím, potom makám na tréningoch, takže si chcem doma trošku poležať a oddýchnuť si. Veľmi ma baví aj poker, pri ktorom si v hlave precvičím aj matematiku. V zime rád lyžujem, ale nechcem chodiť na lyžovačku sám. Ak ma niekto zavolá, určite pôjdem.
Aktuálne k 17. 2. 2024
