Skúsený MILAN NOVÁK sa narodil 7. decembra 1988 a v Kežmarku je zástupcom kapitána. Po návrate z Nemecka nastupoval ako stopér, no tréner Koch mu vymenil pozíciu s Patrikom Gregom, takže aktuálne je záložníkom základnej jedenástky.
Môj otec robil s ostatnými nadšencami u nás v Žakovciach futbal a ja som to začal viac vnímať asi ako 6-ročný. Ako bežný chlapec som tam pobehoval po ihrisku a asi v treťom ročníku ZŠ som začal pôsobiť v kežmarskej prípravke, kde ma viedol pán Wikarský. Následne nás prevzal Dušan Tokarčík, ktorý to s nami ťahal až do staršieho dorastu. Chodievali sme na turnaje do Lipian, Popradu, Sabinova, ale aj do poľského Rzeszówa. Raz sme ako piataci boli aj vo Francúzsku, ale už si z toho pamätám iba útržky. Nič veľké sme tam nevybojovali, no bolo to pre nás niečo nové. Osobne som nikdy nebol nejakým rozdielovým hráčom. Určite boli talentovanejší chlapci v ročníku ako Matej Bednár či Martin Špirko, ja som však bol trpezlivý a dohnal som to poctivým tréningom. V dlhodobých súťažiach sme sa často stretávali s Lipanmi, Popradom či Košicami. Neviem, či z môjho ročníka vôbec ešte niekto iný aktívne hráva. Akurát Braňo Gallik v Spišskej Belej.
Mal som asi 15 alebo 16 rokov, keď som si bol zahrať za Žakovce a delegátom zápasu bol pán Ochotnický, ktorý bol zároveň funkcionárom Kežmarku. My sme vtedy trochu rebelovali a nechceli sme sa pripojiť k A-čku napriek tomu, že nás tam chceli. Boli sme totiž celkom silný ročník a chceli sme sa totiž vyhrať v doraste. Po tomto stretnutí prišiel do kabíny a povedal, že ak sa v pondelok neukážem na tréningu A-tímu, tak skontumuje Žakovciam zápas, pretože oficiálne som tam nemohol hrať. Teraz to už môžem povedať. Vtedy hrávala v Kežmarku celkom dobrá partia. Spomeniem mená ako Johny Pavličko, Dušan Tokarčík, Števo Dolanský, Peter Rams, Domino Vida, Rado Novák, Juraj Regitko či Igor Hajovský. My sme tam prišli asi v štvorici-pätici ako mladé uchá a razili si svoju cestu. Nie všetko sa nám páčilo, ale zaťali sme zuby a išli sme. Napriek mladému veku, som hrával dosť veľa. Keď sme mali tak 17-18, mali sme veľmi zábavné prípravy v Poľsku. Samozrejme, odmakali sme si svoje.
Cez jedného známeho som sa vtedy dostal aj k futsalu do Bulldogs Poprad, kde som začal trénovať. Prišlo však k stretu termínov a musel som sa rozhodnúť medzi futsalom a futbalom, tak som si zvolil ten klasický futbal. V Kežmarku som pôsobil až do 19 rokov, kedy som skončil školu a potreboval som prácu. Vtedajší tréner Ján Petras sa mi snažil pomôcť, no prišla ponuka zo zahraničia, takže od januára 2009 som sa presunul s jedným kamarátom do Nemecka. Odpracoval som tam tri mesiace, čo bol akurát marec, prišiel som na tréning v dedine, kde som býval, a oni hneď začali vybavovať papiere, aby sme urobili prestup. Nestihol som tam však ani nastúpiť, pretože mi jeden známy dohodil tím z vyššej súťaže Sportbund DJK Rosenheim, kde som absolvoval štvortýždňovú skúšku a následne získal aj amatérsku zmluvu. Bola to nejaká 5. alebo 4. liga a aj sme postúpili. Prvý rok ma však viedol tréner, ktorý zrejme videl niečo viac ako ostatní a púšťal ma na ihrisko iba na posledných 20-30 minút. Vtedy mi to stačilo, ale po roku som už chcel hrávať viac. Začal som častejšie nastupovať za B-mužstvo, kde som bol takým ťahúňom, takže program som mal poriadne nabitý. V piatok tréning, v sobotu jeden zápas, v nedeľu druhý a takýto futbalový kolobeh. Vydržal som tam štyri a pol roka, no nastali problémy s ubytovaním, takže som sa musel presťahovať. Zároveň som bol nahnevaný, že klub mi s tým nedokázal pomôcť, takže jednu sezónu strávil v Nussdorfe. Myslel som si, že z toho niečo vyžmýkame a budeme hrať o špicu, ale mužstvo nebolo obsadené kvalitnými futbalistami. Trápili sme sa a futbal mi tam neprinášal radosť. Dostal som ponuku od TuS Raubling, kam som prestúpil a strávil tam tri sezóny. Úrovňou to bolo niečo podobné ako teraz v Kežmarku. Našiel som tam dobrú partiu a užil si kopec zábavy.
V Nemecku sa hrá určite vo vyššom tempe. Futbalisti do toho idú viac bojovne a ofenzívne. Na Slovensku množstvo tímov iba vyčkáva vzadu. Keď si spomeniem na prvé týždne tréningov v Nemecku, kedy som bojoval o miesto, tak som bol častejšie na zemi, než na nohách. Akoby sa mi mužstvo snažilo ukázať, že by som tam nemal byť, ale napriek tomu ma to neodradilo. V tej dobe som žil iba pre futbal. Zázemie je dosť podobné. Všade sú radosti aj problémy, dobré aj zlé mužstvá. Možno trávniky boli trochu lepšie, ale problémy sa vyskytli všade. Keď som hrával v Rosenheime, stretli sme sa aj s TSV 1860 Mníchov, kde som zahral aj celkom dobrý duel. Zápas sme mali aj s dorastom Bayernu, a keď sme vošli do tej akadémie, boli sme hotoví z toho, čo sa tam deje a čo všetko sa v tom areáli nachádza.
V roku 2018 sme sa s mojou už manželkou rozhodli, že si chceme založiť rodinu. Zároveň sa to kazilo aj v práci, kde som robil špeditéra a dostal som akýsi blok, keď mi tam všetko prekážalo. Snažil som sa napredovať aj v kariére, postupoval som, no keď som sa dostal hore, prestalo ma to baviť. Rozhodol som sa, že pôjdeme preč a rodinu si založíme doma. Naplánovali sme si tu svadbu, zobrali sme sa a následne sa mi ozvala Ľubica, že by mala o mňa záujem. Odohral som tam jednu sezónu, po ktorej som sa dal do reči s Lukášom Bačom. Mňa to stále ťahalo do Kežmarku, takže som sa sem v lete 2019 vrátil a pôsobím tu doteraz.
Okrem spomínaného Lukáša Baču tu vtedy hrával aj Tomáš Ondrejka, ale registroval som aj ostatných, keďže počas toho roka som chodil na kežmarské zápasy ako divák. Navyše sme pôsobili v rovnakej súťaži. S ostatnými sme sa spoznali, až keď som sa pripojil k mužstvu. Trénoval nás Pavol Fejerčák a už v prvom stretnutí v Tatrách sa vyskytol problém. Napriek tomu, že som bol záložníkom, on ma potreboval dať na stopéra a odvtedy mi to tak prischlo, že som tam nastupoval zopár rokov. Pre mňa bolo vždy najdôležitejšie, aby sme sa futbalom bavili. Stáva sa mi, že sa ma v utorok ľudia opýtajú, proti komu v sobotu hráme a ja to neviem, pretože ja sa pripravujem rovnako na každého a až v piatok mi stačí vedieť, kedy presne a proti komu hráme. Možno, keď ide o nejakého kvalitnejšieho súpera, tak si človek pozrie, kto tam hráva. Napríklad Bardejov bol veľmi dobrý, Rudňany hrali o ligu vyššie, ale porazili sme ich tuším 6:1. Išlo to tak postupne. Partia bola zocelená, makali sme jeden za druhého.
V aktuálnej sezóne sme doplatili na náročný žreb, ale po tých najťažších súperoch sa to už zlepšilo. Bol by som však opatrný, čo sa týka postupových cieľov. Mám totiž obavy, aby sa to tu nerozbilo, pretože III. liga predstavuje vyššie náklady a potrebu stabilných sponzorov. Som skôr toho názoru, že je lepšie hrať o špicu v IV. lige ako síce III. ligu hrať, ale byť tam vypadávajúcim tímom. Neviem, či si všetci uvedomujeme, čo III. liga obnáša. Cestuje sa ďalej a všetko okolo je komplikovanejšie. Futbal mi však stále robí radosť, a keď aj príde nejaká slabšia chvíľka, tak v mojom veku si už viem nastaviť psychiku tak, aby ma nevydarený zápas nedemotivoval. Zatiaľ som tu spokojný a mužstvo je tam, kde patrí.
Dosť dlho som hrával na pravej obrane, sporadicky v zálohe. V doraste som bol stopérom, ale potom som sa udomácnil na pozícii záložníka. V Nemecku som začínal opäť na pravej obrane, následne pravá záloha, stred zálohy až som sa dostal na podhrot. V Ľubici som nastupoval v strede zálohy a v Kežmarku som hral dlho stopéra, až kým ma tréner Koch nevymenil s Paťom Gregom a vrátil som sa späť do zálohy. Teraz na jar som si proti Sobranciam vyskúšal aj pozíciu útočníka, kde som sa síce dosť nabehal, ale mal som dobrý pocit, že som pomohol mužstvu k víťazstvu. Radšej by som však ostal verný stredu zálohy, ktorý udáva tempo, bráni, útočí a zapája sa do všetkých činností. Štandardky mi akosi prischli, tak sa to snažím kopať. Niekedy na tréningu kopnem osem z desiatich dobre, no v zápase to vždy nevyjde podľa predstáv.
Čo sa týka zranení, vo svojom futbalovom živote som mal v tomto smere šťastie. Asi aj vďaka nižšiemu vzrastu som nemal také problémy s kolenami či bedrami. Keď aj nejaké menšie zranenie prišlo, relatívne rýchlo som sa vedel vyliečiť. Ako 17-ročný som šiel na mesačnú skúšku do Dubnice nad Váhom. Klub sa však rozhodol pre iného hráča, tak som sa vrátil do Kežmarku. Vtedy som mal ambície hrať niekde vyššie. Šiel som to skúsiť aj v popradskom doraste, ale asi na druhom tréningu som skončil so zlomeným nosom. O pár dní som už však bol opäť na ihrisku. Pri tomto incidente som videl, že klubu na tom akosi nezáležalo, tak to skúsil radšej v treťoligových Tatrách, ale nakoniec som ostal v Kežmarku. Pokiaľ mi bude slúžiť zdravie a budem sa dobre cítiť, chcel by som ešte hrať. Nebudem na nič tlačiť, nemám ambície hrať ani druhú či tretiu ligu, chcem iba to, aby mi futbal prinášal radosť. Samozrejme, potrebujem cítiť, že som prínosom pre tím a nebyť piatym kolesom na voze. Skĺbiť pracovný, rodinný a futbalový život je náročné a som rád za každú strávenú minútu v kabíne.
Pokiaľ mám čas, pozriem si hocijaký zápas. Baví ma hlavne anglická či španielska liga, sem-tam nejaké Taliansko. Obľúbil som si Real Madrid, kde sa mi páčia Kroos s Modričom aj z toho dôvodu, že hrajú moju pozíciu. Kedysi sa mi páčil herný prejav Manchesteru United, no posledné roky sa im nadarí. Nemám v obľube Bayern Mníchov. Keď sme boli v Nemecku, všetci tam hovorili iba o Bayerne, z čoho som mal až husiu kožu. Viackrát som sa bol na nich aj pozrieť, ale ten klub mi akosi nie je sympatický. Na Slovensku nemám obľúbené mužstvo, ale páči sa mi práca Žiliny alebo Podbrezovej s mladými. Na Slovan som nikdy nebol, ale možno, keby som tam niekedy zašiel, tak by ma to aj chytilo podobne, ako keď sme boli na štadióne Manchesteru City.
Vyštudoval školu obchodu a služieb so zameraním na zasielateľstvo a colnú deklaráciu. V Nemecku som štyri a pol roka robil v McDonalde, potom som sa dostal na pozíciu prekladateľa v špeditérskej firme a následne som sa posunul ďalej. Keď som sa vrátil domov, zamestnal som sa ešte v jednej takej firme, kde som však dostal odpor k doprave a špedícii a povedal som si, že musím skúsiť niečo iné. Premýšľal som, čo by to mohlo byť, kým neprišiel svokor s nápadom podnikať. Keď sa domov vracal Paťo Grega, hľadal zamestnanie, tak ma vtedajší prezident klubu Tibor Friedman oslovil, či by som mu nemohol vytvoriť nejaké miesto, tak sme sa dali dokopy a odvtedy to u mňa vo firme ťaháme spolu. Ako som spomínal, od roku 2018 mám manželku, s ktorou máme dve krásne deti. Júlia bude mať v septembri päť a vo februári 2023 sa nám narodil Milanko. Keď som bol mladý, mal som celkom široké spektrum športových záujmov – okrem futbalu aj futsal, nohejbal, hokej, hokejbal, volejbal, rekreačne bicykel a celkom ma chytil tenis. Teraz všetok voľný čas investujeme do rodiny, a keď sa nám podarí, sem-tam zájdeme na nejaký koncert. Mám rád najmä DJ-ov a skôr také elektro. Ďakujem rodičom, manželke a rodine za pomoc na mojej futbalovej ceste a chcel by som odkázať mladým športovcom, aby trpezlivo išli za svojím cieľom, nedali sa odradiť a robili všetko tak, aby ich futbal robil šťastným.
Aktuálne k 15. 5. 2024
