Ukrajinec YURII POHORYLIAK sa narodil 6. mája 1996. Na Slovensko sa dostal v zime 2018. Má skúsenosti aj z II. ligy, v ktorej nastupoval za FK Poprad. V Kežmarku pôsobí od jari 2022 a je stabilnou brankárskou jednotkou.
Môj otec bol športovec a bývalý profi futbalista, takže celý môj život sa točí okolo športu. Čo si pamätám, kedy som vlastne začal sledovať futbal, tak sa písal rok 2006 a majstrovstvá sveta v Nemecku. Vtedy som pozeral skoro každý zápas a uvedomil si, že sa mi futbal páči. Ešte skôr, keď som chodil do škôlky, ma však rodičia prihlásili na také skupinové tréningy, kde sme len behali s loptičkou a niekedy v tom období 9-10 rokov som sa už aj postavil do bránky. Vyrastal som v Užhorode, kde som do 16 rokov aj trénoval a hrával v mládežníckych súťažiach. Samozrejme, absolvoval som aj množstvo turnajov v krajinách blízko Ukrajiny a takým najväčším úspechom z tohto obdobia bola asi účasť vo finálovej fáze majstrovstiev Ukrajiny.
Nemám rád behanie, navyše som bol väčší a trochu tučnejší, tak som sa najlepšie cítil v bráne. Potom som asi v 13 rokoch rýchlo vyrástol, takže brankárska cesta bola jasná. Stále som mal radosť, keď niekto nedal gól, takže som kazil radosť tým druhým. Ja som taký futbalový Grinch, čo mi ostalo doteraz. Na druhú stranu, keď nejakému gólu zabránim, teší sa z toho môj tím.
Potom som odišiel do Dnepropetrovska, kde som pôsobil v tamojšej akadémii Dnipro. Už som vedel, čo chcem. Nehovorím, že sa mi to aj podarilo dosiahnuť, ale zase nebolo to ani zlé. Tam som pocítil, čo znamená veľký futbal, čo znamená profi klub. Bývali sme za mestom, kde bolo viacero ihrísk a všetci z klubu tam boli sústredení. A-tím navyše pravidelne hrával Európsku ligu, takže sme chodili na tie zápasy a videli, ako žijú a správajú sa profíci. Bolo to na veľmi vysokej úrovni a pre mňa šlo o jedny z najlepších futbalových rokov. Mali sme dvoch brankárskych trénerov v každom tíme, takže viem porovnať ten rozdiel, keď mužstvo nemá žiadneho a aj keď má dvoch.
V Užhorode medzitým Á-čko hralo najvyššiu súťaž, takže aj U19. Vrátil som sa teda domov, kde som ako 17-ročný chytal za U19. Následne som sa posunul do U21 a trénoval s A-tímom. Tak to fungovalo až dokým klub po ruskom útoku na Donbass v roku 2014 neskrachoval. Potom blízko vznikol nový klub Minaj, takže moje kroky smerovali tam. Postupne sa predieral ligami nahor, a keď sa mi tam skončila zmluva, tak som ju už nepredĺžil a presunul sa na Slovensko. Chcel som totiž skúsiť, ako vyzerá futbal v zahraničí. Začínal som tu v Zámutove, kde sme hrali IV. ligu a o rok na to som prestúpil do B-čka Popradu, s ktorým sme postúpili do III. ligy. Trénoval som s A-tímom a chytával za rezervu. Potom začínali problémy, B-tím sa zrušil, tak som dokončoval zmluvu v A-tíme, kde som nastúpil na zopár pohárových, ale aj ligových stretnutí. Po pôsobení v Poprade som mal štvormesačnú prestávku, kedy som ani nevedel, či budem ešte hrávať a následne som odchytal jeden duel za Vysoké Tatry.
Potom ma oslovil Tibor Friedman, či by som nechcel prísť do Kežmarku, tak sme to od februára 2022 skúsili. Našiel som tu výbornú kabínu s výbornými chlapcami. Bez problémov ma medzi seba prijali. Väčšinou máme dobré výsledky, vyhrali sme V. ligu, takže sa v kežmarskom prostredí cítim vynikajúco. Vďačím za to ľuďom v šatni, ale aj trénerovi, prezidentovi a celkovo ľuďom z klubu. V najbližších rokoch by sme chceli postúpiť do III. ligy, čo je z môjho pohľadu viac ako reálny dlhodobý cieľ. Pokúsime sa však urobiť všetko preto, aby sa to stalo už teraz. Máme pred sebou množstvo kôl, takže aj veľa možností a pokiaľ vydržíme bez zranení, tak máme dostatočnú kvalitu na postup vyššie.
Počas môjho futbalového života som mal rôzne zranenia, napríklad roztrhnuté väzy v ramene, pre ktoré som vynechal pol roka a keďže som brankár, často to boli zlomeniny prstov.
Najviac obdivujem futbalistov, ktorí si dlhodobo udržujú najvyššiu úroveň. Takže nikoho neprekvapí, keď poviem mená ako Ronaldo či Messi, prípadne Tony Kroos. Z brankárov dnešnej doby sa mi páči ter Stegen, Courtois, Ederson je vynikajúci. Z minulosti spomeniem obľúbenca Petra Čecha, ktorý sa dostal po ťažkom zranení späť na vysokú futbalovú úroveň a dnes je profi hokejistom. Z ďalších veľkých mien napríklad van der Saar, Casillas. V televízii si rád pozriem Ligu majstrov a veľké medzinárodné turnaje, ale inak radšej sledujem futbal naživo.
Vyštudoval som ekonomiku, v ktorej som získal magisterský titul. Slovenčinu som sa po troške učil, ale najmä som veľa rozprával s ľuďmi, takže postupne sa to dostalo na dnešnú úroveň. Mohlo by to byť aj lepšie, ale dohovorím sa bez problémov. Čo sa týka práce, máme nejaké biznisy, ale nemyslím si, že by bolo potrebné sa o tom hlbšie rozprávať. Mám manželku, deti zatiaľ nemáme a víkendy považujem za rodinný čas. Samozrejme, počas víkendov sa hrá aj futbal, takže kým nemáme zápasy, chcem venovať čo najviac času manželke. Za tie roky si už však na môj futbalový život zvykla, pretože v mládežníckych kategóriách sme cestovali oveľa ďalej a doma som bol tým pádom menej. Keď sa už nájde nejaký voľný čas mimo rodinu a futbal, tak ho rád trávim aktívnym športom. Mám rád napríklad crossfit, volejbal či futsal.
Aktuálne k 15. 1. 2024
